Solivar
Solivar je mestská časť krajského mesta Prešov (mestská časť číslo 5). Nachádza sa v jeho juhovýchodnej časti. Má vlastnú históriu spojenú s ťažbou soli v tomto regióne, z čoho vychádza aj jeho pomenovanie Solivar.
Solivar v Prešove, národná kultúrna pamiatka patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Slovensku. Je to unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky, pochádzajúci zo 17. storočia. K objektom na ťažbu kamennej soli a čerpanie soľanky v Solivare patrí najmä šachta Leopold, četerne (rezervoáre soľanky), huta , varňa , sklad soli (komory), kováčske dielne a klopačka (turňa). Jama Leopold bola centrálnym stvárkovým dielom, ktoré treba považovať za najstaršie. Začali ju hĺbiť v roku 1571. Ide vlastne o jamu pôvodne nazývanú Cisárska, hlbokú 155 m. V roku 1674 bola nad ňou postavená budova gápľa. Samotný objekt i mechanizmus si vyžiadali závažné opravy (prvá v roku 1807, druhá v roku 1844). Mechanizmus bol otáčaný štyrmi pármi koní. Soľanka sa čerpala v koženom mechu s obsahom asi 5 - 7 hl. Solivarský gápeľ bol jedným z najväčších v strednej Európe. Zásobníky na uskladnenie vyťaženej soľanky boli postavené v r. 1815. Na kamenných podstavcoch je osem drevených nádrží s obsahom 1320 hl, celkom 10560 hl. Všetky nádrže tvorili jeden celok a boli umiestnené pod jednou strechou, konštrukčne prispôsobené terénu. 
Do zásobníkov bola soľanka privádzaná z odkaľovacej nádrže dreveným potrubím od šachty Leopold. Z najnižšie situovanej ďalšej nádrže, umiestnenej v niveau terénu četerne, sa soľanka zvádzala do predhrievacej, potom do odparovacej panvy. Sklad soli v pôvodnej podobe bol stavebne dokončený okolo roku 1825. Na prelome 18. a 19. storočia boli postavené dve varne František a Ferdinand (zbúrané v roku 1931). Varňa František sa nám nezachovala v pôvodnej podobe, pri požiari v roku 1819 zhorela do tla. Soľanka sa vpúšťala do odparovacej panvy. Kryštalická soľ sa vyhrabávala a prenášala do odkvapových komôr, kde sa soľ ponechala asi 24 hod. Drevenými zvodmi sa premiestnila do sušiarní a po 8 a viac hodinách sa potom prenášala do skladu alebo expedovala.
Soľ bola prevážaná z varne do skladu po koľajniciach v malých drevených vozíkoch. V podstate išlo o architektonicky najimpozantnejší objekt celého areálu. Vyhorel dňa 18. mája 1986. Zhorela nenapodobniteľná svorníková drevená konštrukcia krovu. Pôvodný areál bývalého panvového solivaru dotvárali ďalšie objekty, akými boli napr. slané kúpele, strojovňa, vozovňa a iné. V podstate už ide iba o budovy bez príslušného technického zariadenia a základného inventára. Pre úplnosť spomenieme turňu - zvonicu, ktorá v starších časoch plnila funkciu klopačky. Postavená je na návrší - obvale. Klopaním na dosku sa oznamoval baníkom, resp. zamestnancom erárneho podniku začiatok pracovnej doby a iné významné alebo mimoriadne udalosti ( živelné pohromy ). Svoje poslanie ukončila po prvej svetovej vojne. Areál panvového solivaru ako unikátny komplex technicko-technologických a iných objektov nemá v oblasti technických pamiatok podobného druhu na území Slovenska konkurenta.
